Architektúra ako rozhranie

​

Architektúra nie je len stavba. Je to spôsob myslenia o priestore, v ktorom sa život dá čítať ako príbeh. Stavba je vec – zložená z prvkov ako sú steny, strechy, stropy či sokle – ale až vtedy, keď tieto prvky nadobudnú poriadok, hierarchiu, atmosféru a význam, vzniká architektúra. Je to rozhranie. Medzi človekom a krajinou. Medzi vonkajším a vnútorným. Medzi minulosťou a prítomnosťou.

 

Zmyslom architektúry je vytvoriť vnútrajšok – priestor, ktorý má charakter, zmysel a trvanie. Tvorba priestoru začína porozumením geniu loci, teda prírodným a kultúrnym danostiam miesta: klíme, morfológii, orientácii, histórii. Tento kontext formuje architektúru rovnako ako duch doby, ktorý prináša nové technológie, estetiku či ekonomické podmienky. Architektúra nie je nikdy mimo svoj čas – je jeho odrazom.

 

Popri čase však pôsobí aj kontinuita. Kultúrno-historická pamäť je zdrojom identity. Architektúra preto nevyhnutne pracuje so sebepodobnosťou – nie s opakovaním, ale s rozvíjaním vzoru. Sebepodobnosť bez identity vedie k prázdnej kópii, ale absencia sebepodobnosti k chaosu. Len harmonická štruktúra, ktorá rešpektuje predchádzajúce vrstvy, vie byť trvalo čitateľná.

 

Dôležitá je aj prítomnosť autora – jeho skúsenosť, intuícia, overený postup. No rovnako dôležitá je architektúra bez autora – ľudová, spontánna, budovaná spoločenstvom, kde sa kvalita opiera o skúsenosť, nie o podpis. Obe formy vedia byť rovnako silné, ak sú pravdivé.

 

Funkcia a ergonómia nie sú protikladmi estetiky, ale jej základom. Variabilita malých priestorov, integrácia rôznych činností, čitateľná dispozícia – to všetko tvorí základ pohodlného a dôstojného života. Rovnako tak aj priestupnosť medzi interiérom a exteriérom, svetlom a tieňom, materiálom a atmosférou. Rozhranie, nie hranica.

 

Pravdivosť výrazu – či už v materiáli, konštrukcii alebo v idei – je dôležitejšia než efektnosť. Architektúra nepotrebuje klamať, stačí jej byť úprimná. A aj v nedostatku, pod časovým tlakom alebo v provizórnosti môže vzniknúť niečo podstatné – ak je za tým úsilie o poriadok, mierku, hĺbku.

 

No architektúra nie je len rozumová – potrebuje aj napätie, moment prekvapenia, hru, nadhľad, vtip. Vtedy sa stáva nielen funkčnou, ale aj živou. Je to krása kompozície: keď prvky do seba zapadnú, vzniká pokoj, v ktorom môžeme bývať.​

 

Výber zošitov​ (poznámok)

​

• Aaltovci (2012): Funkcionalizmus cez ľudskosť a krajinu – Aalto, Kramár, Siza, Tesar.

• Čierne na bielom (2013), H. Naito, Gion A. Caminada - Vrin : Caminadova dedina ako model novej architektúry miesta.

• Architektúra divočiny (2015): Hlboký vzťah k lesu, literatúre a chate ako archetypu.

• Núdzová architektúra (2015, 2020): Kríza ako podmienka tvorby – od artikulárnych kostolov po Notkirchen , Samuel Mockbee.

• Zakopanský štýl (2017): Forma z tváre zeme. Inšpirácia poľskou cestou k identite.

​

O dobrom pokračovaní : K. Twardowska - Forma z tváre zeme.​

Cul zuffel e ĺaura dado Gion A. Caminada

Hiroshi Naito 1 a 2, From Protoform to Protoscape

Bartning-Notkirche Typ D - ("Gemeindezentrum") 1950

Yoshifumi Nakamura, Hanem Hut, TOTO Gallery 2013

​Koláž hl. tlačidlo- Ľ. Fulla, Kostolík Všechsvätých pri Ludrovej 1948, (webumenia.sk)