V prostredí horských oblastí Karpát zohrávali strecha a štítová stena zásadnú úlohu – nielen ako ochrana pred poveternostnými vplyvmi, ale aj ako primárne vyjadrovacie prvky domu. Sklon, výška, rytmizácia konštrukčných prvkov a artikulácia štítu sa v priebehu času vyvinuli do svojho vlastného výrazu, čitateľného naprieč regiónmi.

​

V oravskom dome dominuje strmá strecha s vysokým hrebeňom. Štítová stena tu funguje ako jednoduchá, geometricky jasná rovina, ktorá uzatvára priestor podkrovia a zároveň definuje orientáciu domu v teréne. Výraz tejto architektúry vychádza z potreby rýchleho odvádzania snehu a z hutnosti samotnej konštrukcie.

​

Valašské fojtstvá pracujú s podobnou typológiou, no štítová stena tu nadobúda reprezentatívnejší charakter – obohacuje sa o galérie, rytmizáciu okenných otvorov a jemnú členitosť. Strecha pritom ostáva základnou dominantou kompozície. Ide už o artikulovaný architektonický jazyk, ktorý popri funkcii nesie aj sociálnu informáciu.

​

Jurkovičove poustevny predstavujú prechod od ľudovej architektúry k autorskej interpretácii. Štít je tu voľne modelovaný, plasticky tvarovaný, často vrstvený. Strecha sa stáva nositeľom kompozície a dynamiky celku. Jurkovič čerpá z archetypu, ale transformuje ho do výrazu architektonického diela – s vlastnou mierkou, rytmom a detailom.

​

Witkiewiczov zakopiaňský štýl rozvíja podobné prvky, no s ešte väčšou dôslednosťou monumentalizácie. Strecha je masívna, silueta výrazná, štít detailne artikulovaný – často s priznanými nosnými trámami, rytmickým členením a komplexným výtvarným riešením. Je to tvar, ktorý nesie identitu prostredia, ale zároveň pretvára ľudový jazyk do ikonického výrazu.

​

Tieto vývojové línie uzatvára Tomasz Gawłowski svojou teóriou dobrého pokračovania. Podľa nej nie je dobrou architektúrou tá, ktorá sa za každú cenu usiluje odlíšiť, ale tá, ktorá dokáže nadviazať – pokračovať – vo formálnom, kultúrnom a prírodnom kontexte miesta. Dobré pokračovanie neznamená kopírovanie minulosti, ale vnímavú a citlivú reakciu na reč miesta – jeho tvarové a priestorové väzby, historickú pamäť a prírodné súvislosti. Architektúra, ktorá tieto väzby pochopí a rozvinie, sa stáva prirodzeným pokračovaním prostredia, nie jeho narušením.

​

Strecha a štít tak v tejto tradícii nepredstavujú iba ochranný obal, ale konštruktívne a významové jadro architektúry. Strecha sa stáva symbolom ochrany a vzťahu k nebu, čo sa v ľudovej kultúre často spája s vertikalitou a duchovným rozmerom.

​

Tento prístup k navrhovaniu a stavaniu – citlivý, zakorenený, odpovedajúci na krajinu – prežil na severnej strane Tatier, v Zakopanom.

 

Areál snov na Štrbskom Plese je správny príklad – práve od neho sa dá pokračovať. Na južnej strane sme však pred sto rokmi narušili istý kultúrny súlad. Výstavbou zotavovne Morava (B. Fuchs) sme prerušili vrstvenie miestneho stavebného jazyka v prospech modernistického gesta. Stratili sme tým nielen väzbu na klímu a krajinu, ale aj schopnosť vnímať kultúru ako živý, organický celok. Identitu dnes viažeme na objekty – na stavby ako Morava – nie na architektúru ako spôsob života. Už nevieme, čo znamená stavať

z miesta a v súlade s ním. Krajinu zapĺňame vecami, ktoré nazývame urbanizmom, hoci stratili akýkoľvek vnútorný vzťah k tomu, čo ich obklopuje.

Areál snov! Je v ňom predsa len niečo magické – odraz nášho príklonu k skulpturálnej moderne, ktorá reflektuje štíty aj „štíty“. Je to náš moderný pevný bod.

2017 / 2025​

​​​​Ilustrácia tlačítka: 

Rez 1 : 200, Setna rocznica Parafii na Olczy 1914 - 2014